Na stole nesmie chýbať veniec a imelo

Adventný veniec patrí k najstarším symbolom Vianoc v kresťanských rodinách. Poslednú zo štyroch sviec na adventnom venci zažali v nedeľu milióny kresťanov, ktorí tak naplnili svoju intenzívnu duchovnú prípravu na vianočné sviatky. Adventný veniec patrí popri vyzdobenom stromčeku, betleheme, tradičných ozdobách a svetle sviečok k najstarším symbolom Vianoc. Prvý takýto veniec uvil z halúzok ihličnatého stromu v roku 1860 duchovný Johan Wichlern z Hamburgu. Zavesil ho pod strop svojho domu, prizdobil 24 sviečkami a každý adventný deň až do Štedrého večera jednu zapálil. Neskôr sa počet sviečok prispôsobil počtu adventných nedieľ na štyri.

Oheň

Naopak, najmladším zvykom, ktorý sprevádza Vianoce a oslavy príchodu Nového roka, patria ohňostroje, odpaľovanie svetlíc, petárd, delobuchov a iných pyrotechnických výrobkov. Do Európy priviezli ohňostroje cestovatelia a námorníci v 18. storočí z Ázie. Najmä v Japonsku, Číne, Thajsku, Laose či Vietname patria pestrofarebné ohňostroje po stáročia k neodmysliteľnej súčasti aj tej najmenšej dedinskej slávnosti.
Kresťanský svet prevzal hru s ohňom, zapaľovanie svetlíc a žiarivých ohňostrojov na prelome 18. a 19. storočia v znamení hlbšieho obsahu Vianoc. Svetlo a žiara oznamujú svetu radostnú zvesť o narodení Ježiša Krista, príchod jasnej hviezdy, lúčov poznania, pravdy, viery, lásky a nádeje. Tento skrytý odkaz Ježišovho narodenia nesie v sebe aj to najmenšie svetielko kahančeka roznášané do kresťanských rodín hlásateľmi Dobrej noviny či svetlo prskavky zapálenej otcom rodiny na Štedrý večer na vyzdobenom vianočnom stromčeku.

Imelo

Imelo na štedrovečernom stole symbolizuje túžbu po šťastí pre celú rodinu. Na slávnostne prestretých štedrovečerných stoloch nebude chýbať v mnohých rodinách vetvička imela, ktorej sa od nepamäti pripisovala v ľudovom zvykosloví čarovná moc. Tradícia uctievania imela siaha do antiky. V gréckych bájach si bohyňa rastlinstva Persepona mohla zobrať vetvičku imela do podsvetia, aby jej cez zimu pripomínala krásu a životodarnú silu jej rastlinnej ríše. Keltskí kňazi, druidi, kosili imelo striebornými kosákmi a balili ho do bieleho plátna, podobne starogermánski duchovní ho zbierali zo stromov počas slávnostných a tajomných obradov. Legendy o čarovnej moci imela tiež prebrali Slovania. Jeho magickú moc posudzovali aj podľa toho, z akého stromu pochádza. Imelo z hlohu a jablone namočené do vína zaháňalo zlých duchov a strašidlá. Keď sa dalo dieťaťu pod vankúš, snívali sa mu krásne sny. Imelo z liesky znamenalo, že je nablízku poklad a prútikár, ktorý mal z neho konárik v tvare vidlice, mal zaručené šťastie pri hľadaní vody. Na Vianoce sa odporúčalo dievčatám pobozkať milého pod vetvičkou imela, aby láska vydržala po celý budúci rok. Na niektoré legendy sa zabudlo, no viera v čarovnú moc imela na vianočnom stole pretrvala stáročia. Takto prizdobený stôl symbolizuje totiž túžbu po šťastí, hojnosti, súdržnej rodine a zdraví pre všetkých jej členov. K jej naplneniu malo prispieť aj magické sviatočné imelo.

Zavíta k nám Mikuláš

 
Počas adventného obdobia nás čaká jeden sviatok, na ktorý sa tešia hlavne deti, a ktorý je dnes už bohužiaľ veľmi skomercializovaný – je to sviatok svätého Mikuláša, oslavovaný šiesteho decembra. Svätý Mikuláš pochádzal z Malej Ázie, dnešného Turecka. V deň, keď ho oslavujeme, dostávajú deti z mnohých krajín darčeky.

Kto to bol? Nejestvujú žiadne historické dokumenty, ktoré by dokazovali existenciu svätého Mikuláša, a taktiež sa nevie nič určité o jeho živote, pravdepodobne bol však biskupom v meste Myra v 4. storočí n.l. Bol uväznený počas prenasledovania kresťanov za vlády cisára Diokleciána, avšak nakoniec bol prepustený, keď sa vlády ujal Konštantín Veľký a zúčastnil sa cirkevného koncilu v Nikaji v roku 325 n.l.

Zázračný muž mal povesť štedrého a láskavého muža, a to napomohlo vzniku legendy o zázrakoch, ktoré vykonal pre chudobných a nešťastných. Hovorilo sa, že dal veno v zlate trom dievčatám, ktoré boli také chudobné, že by sa inak nemohli vydať a museli by si zarábať na živobytie prostitúciou. Taktiež vraj oživil tri deti, ktoré nejaký mäsiar zabil a naložil do suda. V stredoveku sa uctievanie svätého Mikuláša rozšírilo po celej Európe. Stal sa svätým patrónom Ruska a Grécka, bol tiež patrónom dobročinných bratstiev a spolkov, rovnako aj patrónom detí, námorníkov, nevydatých dievčat, obchodníkov i majiteľov záložní. Za svojho patróna ho považujú mestá Moskva i Fribourg vo Švajčiarsku. Po celej Európe mu boli zasvätené mnohé kostoly, jeden z nich stojí dodnes v Istanbule. Dal ho postaviť rímsky cisár Justinián I. v 6. storočí.

Sinterklaas a Santa Claus Mikulášove zázraky radi zobrazovali stredovekí umelci, inšpirovali sa nimi aj liturgické hry. Po príchode reformácie prestal byť Mikuláš uctievaný v západnej Európe, výnimkou sa stalo Holandsko, kde jeho legenda prežila v podobe tzv. Sinterkaasa, čo je holandský variant svätého Mikuláša. Z tejto tradície, ktorú so sebou Holanďania priniesli do Ameriky vznikol dnešný americký Santa Claus a legenda o milom starom mužovi, ktorý trestá zlé deti a dobrým nosí darčeky. V Európe sa počas storočí vytvoril obraz svätého Mikuláša ako milej figúry, ktorá deti obdarúva. Nemali by sme ale zabudnúť, že sviatok svätého Mikuláša nie je len dôvodom, aby sme naším deťom kupovali tony sladkostí, ale mali by sme si pripomenúť Mikuláša, ktorý sa darmi snažil pomáhať a spríjemňovať život ľuďom okolo seba. Pokúsme sa teda pozerať sa aj na advent cez duchovno a nie cez materiálno.

Zdroj: http://hnusta.sk/book/export/html/214