Bolo pol deviatej, pracovné dopoludnie už v plnom prúde, keď dorazil postarší pán - osemdesiatnik na odstránenie stehov z prsta. Hovoril, že sa ponáhľa, že už má na deviatu niečo dohodnuté. Videl som, aký je nervózny...povedal som mu, aby si sadol; vedel som, že do hodiny sa naňho sotva niekto pozrie... Pozeral však stále na hodinky a ja som práve nemal pacienta, tak som sa rozhodol, že sa na jeho ranu pozriem. Zistil som, že je dobre zhojená, tak som si zaobstaral všetko potrebné na odstránenie stehov a previazaniu rany.

Zatiaľ, čo som bol takto zamestnaný, opýtal som sa ho, či sa snáď ponáhľa kvôli návšteve u ďalšieho lekára. Odpovedal že nie, že potrebuje ísť do sanatória, aby si dal raňajky so svojou ženou. Opýtal som sa teda na jej zdravie. Hovoril, že už tam nejaký čas je a že má Alzheimera. A tak sme sa rozprávali - dovolil som si dokonca otázku, či by ju vyviedlo z rovnováhy, keby prišiel trochu neskôr. Na to mi odpovedal, že jeho žena už dlho nevie kto je a jeho že už päť rokov nespoznáva. To ma prekvapilo a pýtam sa: "A Vy tam napriek tomu dochádzate každé ráno, aj keď ona nevie, kto ste?" Usmial sa, poťapkal ma po ruke a hovorí: "Ona ma nepozná, no ja stále viem, kto je ona!"
Musel som zadržať slzy keď odchádzal. Na rukách som mal husiu kožu a pomyslel som si: "Tak takúto lásku by som chcel v živote mať!"

Ozajstná láska nie je telesná, ani romantická. Skutočná láska spočíva prijímaní všetkého čo je, bolo, bude aj nebude... Najšťastnejší ľudia nemusia mať práve to najlepšie zo všetkého. Oni si urobia to najlepšie z toho, čo majú.......