Viera v Krista sa totiž nevyhnutne spája so svedectvom o Kristovi. Jestvuje medzi nimi nezrušiteľný vzťah. Viera musí byť svedecká, ak má byť skutočná.

Svedectvo by sme mohli opísať skoro až ako vydychovanie viery do prostredia v ktorom žijeme. Pri prijímaní pravdy o Bohu a o Kristovi má rozhodujúcu úlohu práve svedectvo. Jeho základom je vierohodnosť svedka. My sami názory iných prijímame len vtedy, keď sú títo ľudia pre nás vierohodní.

Účinnosť svedectva do istej miery narastá rozmnožovaním počtu svedkov, lebo čím viac je svedkov nejakej skutočnosti, tým je zväčša aj väčšia hodnovernosť pravdy tohto svedectva, ale predsa dôležitejší ako počet svedkov je ich kvalita, teda hodnovernosť.

Spočíva podstatne na svedectve, najmä na svedectve apoštolov, ale aj Cirkvi ako takej. Keďže kresťanstvo je poznaním nadprirodzených skutočností, ktoré presahujú ľudský rozum, a môžeme ich poznať jedine vierou, základné poznanie o týchto pravdách môžeme nadobudnúť väčšinou iba na základe súhlasu rozumu s nejakou uznávanou autoritou, ktorá tieto pravdy viery predkladá. Touto autoritou pri prijímaní viery sú spočiatku rodičia, neskôr spoločenstvo Cirkvi, ale nakoniec musí každý veriaci dospieť k takému stupňu zrelej viery, kde už pravdy viery prijíma nie kvôli vonkajším svedkom, ale z jasného vedomia vnútornej pravdivosti týchto právd, inak povedané, verí týmto pravdám už nie kvôli ľuďom, ktorí mu ich sprostredkovali, ale kvôli samotnému Bohu, ktorý sa mu v týchto pravdách postupne odhaľuje.

Aby však poslušnosť našej viery bola založená aj na rozumnom zdôvodnení, Boh chcel, aby sa k nevysloviteľnej vnútornej pomoci Ducha Svätého pri chápaní právd Zjavenia pripojili aj vonkajšie dôkazy. A tak zázraky Krista a svätých, proroctvá, šírenie Cirkvi a jej svätosť, jej plodnosť a stabilnosť sú plne spoľahlivé znaky Božieho zjavenia, primerané chápavosti všetkých, sú dôvodmi viery, z ktorých vidno, že súhlas viery nie je nejakým slepým hnutím ducha.

Najhodnovernejším svedkom zo všetkých ľudí bol a je Ježiš Kristus. Pán Ježiš nesvedčil iba slovami. Vedel rovnako ako my, že ku tomu, aby človek uveril v Boha, samotné slová nestačia, že svedectvo o Bohu musí byť založené viac na pravde života než na slovách. A tak Božie Slovo nielen ohlasoval, ale ho aj dosvedčoval svojou božskou mocou. Robil to predovšetkým svojimi skutkami, zázrakmi, z ktorých najväčší je jeho zmŕtvychvstanie. Ním najviac dosvedčil, že je Boží Syn a že jeho učenie je pravdivé. Kristus svoj úrad Božieho svedka pravdy zveril apoštolom a skrze nich celej Cirkvi. Aby apoštoli mohli vydávať živé svedectvo o jeho zmŕtvychvstaní, urobil ich svedkami svojho zmŕtvychvstania, tým že sa im po zmŕtvychvstaní viackrát zjavil a uistil ich o svojej večnej prítomnosti s nimi. Zároveň ich obdaroval schopnosťou svedčiť o pravde tak, že im zoslal Ducha Svätého, aby ich svedectvo malo Božiu silu.

Apoštoli boli očitými svedkami Kristovho zmŕtvychvstania. Oni potom urobili svedkami zmŕtvychvstania ostatných učeníkov, aj keď tí už boli len svedkami z počutia. Aj ich svedectvo, rovnako ako svedectvo apoštolov ale aj všetkých ostatných kresťanov, je však závislé hlavne od pôsobenia Ducha Svätého, ktorý jediný spôsobuje účinnosť svedectva viery, nie nejaké naše metódy ohlasovania. Preto svedectvo dnešných kresťanov nie je menej účinné, ako bolo svedectvo apoštolov, lebo cez svedka viery to vždy sám Boh – teda Duch Sv. dosvedčuje pravdivosť našej viery.

Kresťanská viera nie je v rozpore s vedeckým poznaním ani neobmedzuje človeka v jeho slobode. Je cestou k pravde, cestou k uznaniu toho, čo je zo stvorenia zjavné. Dáva odpoveď na otázku, ako možno dosiahnuť plnosť ľudského údelu. Neviera nepramení ani tak z nedostatočnosti poznania, ale skôr z odmietania pravdy. Človek súčasnosti sa vyhýba pravde, ktorá by od neho čosi požadovala, a dáva prednosť pohodliu a zisku. Veriaci človek (kresťan) nie je slepý, ani jeho náboženská viera nie je slepá – opiera sa o Ježišovo učenie, o svedectvo mnohých svätcov, podoprená je životnými skúsenosťami celých generácii, ako aj prežívaním viery v spoločenstve.

V tejto dobe sa ľudia odkláňajú smerom k vede. Veda sa snaží vyvrátiť Boha, vynechať ho z teórie stvorenia. Ale ona vlastne len potvrdzuje jeho existenciu. Veda dodnes nevie, a podľa mňa ani nebude vedieť vysvetliť, ako sa to všetko začalo. Vieme, čo sa dialo s nami od nejakého času, ale aj to sú len teórie, ale všeobecne uznávané a teda platné. No čo bolo predtým? Predtým než bol čas. A kde sa zobralo to malé zrniečko, v ktorom bol obsiahnutý celý vesmír? A za týmto ja vidím niečo ako Boha. Silu, ktorá nám a všetkému okolo nás dala život. Dal nám dar života a s tým aj dar viery. Dáva nám znamenia o svojej prítomnosti, no väčšinou naše oči zostávajú slepé. Nepochopili sme, čo chcel. Možno to ani nikdy nepochopíme. 

Autor: Ján Bancík