Zamyslenie Mons. Štefana Sečku na október - Misijná viera

Diecézny biskup Mons. Štefan Sečka vydal z príležitosti Jubilejného roku a Roku viery zamyslenie na mesiac október pod názvom "Misijná viera".

      Milovaní bratia a sestry!

      Pán Ježiš zveril Cirkvi misijné poslanie. Apoštolom rozkázal: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu!“ (Mk 16,15) Výraz „misie“ je odvodený z latinského slova „missio“ – „poslanie“ (choďte). Cirkev je po všetky veky verná tomuto poslaniu. Je otvorená pre celý svet a všetkým národom chce priniesť posolstvo Božej lásky. Prvými misionármi boli apoštoli. Po ich mučeníckej smrti v misijnom poslaní pokračujú aj ich nástupcovia - biskupi a kňazi i laickí veriaci. Medzi najväčších misionárov kresťanstva patria svätí Cyril a Metod. Je tomu už tisícstopädesiat rokov, čo prišli na naše územie. Našim predkom priniesli vzácny dar kresťanskej viery v zrozumiteľnom jazyku. Oprávnene ich považujeme za apoštolov nášho národa a vierozvestov. Ich príchodom sa na našom území rozprúdila vlna evanjelizácie a kristianizácie, ktorá má svoje pokračovanie aj v našich časoch. V misijnom diele svätého Cyrila a Metoda teraz pokračujú naši otcovia biskupi, kňazi i diakoni, ale aj všetci laickí veriaci. Za šírenie viery totiž nezodpovedá len pápež, biskupi a kňazi, misijné poslanie sa dotýka všetkých členov Cirkvi. Je to naša spoločná úloha. Hovorí o tom uznesenie koncilu: „Všetci synovia a dcéry Cirkvi majú mať živé vedomie vlastnej zodpovednosti voči svetu (...) a zasvätiť svoje sily dielu šírenia Evanjelia.“ (UR, 4) Misijná aktivita veriacich patrí k podstate viery. Len natoľko sme opravdivými kresťanmi, nakoľko sa usilujeme o šírenie viery medzi ľuďmi. Preto našej kresťanskej viere dávame meno „misijná viera“.

      1. Keď hovoríme o misijnej viere, treba povedať, že misijnú vieru máme, ak je naša viera duchovne plodná. Táto plodnosť je v tom, že sme schopní vzbudzovať vieru v iných ľuďoch. Ak naša viera nie je schopná reprodukovať sa, vzbudzovať sa v ďalších ľuďoch, tak je chorá, nezdravá, ak nie celkom mŕtva. Je málo, ak máme vieru. Treba, aby tá viera zrodila ďalšiu vieru. A práve táto duchovná plodnosť, čiže vzbudzovanie viery v srdciach našich ľudských bratov a sestier, s ktorými prichádzame do styku, je uskutočňovanie misijnej viery. Plodnosť našej viery treba rozumieť ešte aj v inom význame. Ide o ten význam plodnosti viery, ktorý nachádzame v Kristových podobenstvách. „Poznáte ich po ovocí. Veď či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy? Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie. Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Teda po ich ovocí ich poznáte.“ (Mt 7,16-20) Ovocím viery je dobro a láska, sú to naše dobré skutky. Svätý Pavol apoštol ich nazýva ovocie Ducha a ich typológiu prináša v Liste Galaťanom: „Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť.“ (Gal 5,22-23) Aj táto duchovná plodnosť viery v konaní dobrých skutkov je uskutočňovaním misijnej viery, lebo práve naše dobré skutky sú poslami nášho svedectva pre ľudí, podľa Ježišových slov: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5, 16)

      Pod pojmom misie v širokom slova zmysle rozumieme to úsilie Cirkvi, ktorým sa snaží sprístupniť a priblížiť tajomstvo Krista a jeho spásne dielo všetkým ľuďom. Keďže mnohí ľudia, čo ešte nepoznajú a neveria v Krista, alebo ho celkom málo poznajú, sa nachádzajú rozptýlení, často medzi veriacimi na územiach, kde je už Cirkev zakorenená, misionárske poslanie Cirkvi je nasmerované aj na nich. Vtedy hovoríme o vnútorných misiách, čiže o ohlasovaní Krista v našom životnom prostredí.
      V tomto širokom slova zmysle treba za misionárov považovať všetkých kresťanov, ktorí vydávaním svedectva a rozmanitými formami apoštolátu približujú Krista ľuďom a otvárajú pre nich brány do Cirkvi, v ktorej sami žijú. Veľkú službu evanjeliu preukazujú zvlášť rodičia, ktorí učia viere svoje deti. Oni sú misionármi v svojich rodinách, ktoré sú prvým a hlavným misijným územím.

      2. V užšom slova zmysle misiami rozumieme činnosť Cirkvi, ktorou nesie blahozvesť evanjelia k národom, ktoré ešte Krista nepoznajú a do krajín, kde Cirkev ešte nie je prítomná. Takéto chápanie misií zvykneme nazývať „misie Ad gentes“ (misie k pohanom). Misijné územie sú krajiny, v ktorých sa ešte Cirkev celkom neudomácnila. Sú to najmä krajiny Ázie a Afriky. V misijných územiach pôsobia misionári, ktorí s námahou a ťažkosťami oboznamujú ľudí s Kristovým učením. S misionármi často odchádzajú aj rehoľníci a laickí pomocníci, ktorí preukazujú domorodým obyvateľom rôzne služby. Úsilie Cirkvi o sprítomnenie sa v nových krajinách a v národoch nemá iný cieľ a dôvod ako náboženský a eschatologický. Prichádza k nim preto, aby im zvestovala spásu. Nevedú ju pri tom žiadne iné záujmy ani ciele, hoci Cirkev niekedy z toho upodozrievajú.
      O misie „Ad gentes“ sa pričiňujeme hmotnou a duchovnou podporou misionárov, pravidelnou modlitbou a prinášaním duchovných obiet za dielo misií. Osobitne treba vyzdvihnúť tú pomoc dielam misií, ktorú poskytujú misijní dobrovoľníci z radov katolíckych laikov. Sú to najmä mladí ľudia, ktorí venujú svoj voľný čas pri šírení Kristovho evanjelia. Pomáhajú kňazom – misionárom, či už pri ľudových misiách vo farnostiach, alebo často niektorí odchádzajú s misionármi aj na dlhší čas do misijných území v zahraničí.

      Vlastná misijná činnosť Cirkvi pozostáva z niekoľkých elementov, ktoré akoby na seba nadväzovali, ale zároveň súčasne spolu pôsobia. Hlavným elementom misionárskeho pôsobenia v nových oblastiach je kresťanské svedectvo. Prostredníctvom neho sa ľudia najprv stretávajú s Kristovým posolstvom, keď ho vidia vyžarovať zo života a správania tých, ktorí k nim prichádzajú. Pomocou neho sa otvára dialóg lásky medzi kresťanmi a pohanmi. Účinným prejavom kresťanského svedectva v očiach adresátov evanjelia je láska. Kresťanská láska je znakom Božej lásky, ktorou hľadá každého človeka. „Teda ako Kristus chodil po všetkých mestách a dedinkách a uzdravoval všetky choroby a neduhy na dôkaz príchodu Božieho kráľovstva, tak aj Cirkev je prostredníctvom svojich synov a dcér v spojení so všetkými ľuďmi každého postavenia, najmä však s chudobnými a trpiacimi, a ochotne sa im venuje“. (AG, 12) Láska je a má byť prvou „rečou“, ktorou Cirkev cez svojich vyslancov oslovuje tých, čo ešte neveria v Krista. Ňou sa pripravujú ako pôda na siatie Božieho zrna, na prijatie Krista. Ohlasovanie evanjelia ako misijná činnosť sa vždy uskutočňuje v jednote s celou Cirkvou a nikdy nie je súkromnou záležitosťou misionára. Misionár pôsobí len na základe poverenia a v spojení s tými, ktorí ho poslali.
      Dôležitým elementom misionárskej činnosti Cirkvi je úsilie včleniť evanjelium do kultúry národov. Tomuto javu dávame meno „inkulturácia“. Spočíva v tom, že Cirkev rešpektuje hodnoty a danosti jednotlivých národov a kultúr a usiluje sa ich zapojiť do kresťanstva. Ide o zošľachtenie a akoby posvätenie všetkého dobrého, čo Cirkev v jednotlivých krajinách nachádza. Inkulturáciou sa evanjelium aktualizuje a stáva sa zrozumiteľnejším pre ľudí. Inkulturácia je zložitý a dlhotrvajúci proces. Pri ňom nejde iba o vonkajšie prispôsobenie, ale o vnútorné pretvorenie a zošľachtenie autentických hodnôt. Treba ju považovať za veľmi dôležitý a účinný prostriedok misií.

      3. S našou misijnou vierou súvisí aj činnosť veriacich, ktorej dávame meno „evanjelizácia“ Nie je to nič iné ako proces odovzdávania Božieho posolstva tomuto svetu. Pán Ježiš poslanie ohlasovať evanjelium, ktoré dostal od svojho Otca, zveril na starosť Cirkvi. Kristov príkaz ohlasovať evanjelium nebol adresovaný iba apoštolom, ale všetkým kresťanom, aj keď odlišným spôsobom. Evanjelizácia je spoločné dielo všetkých kresťanov. To znamená, že všetci členovia Cirkvi majú poverenie, aby každý sebe primeraným spôsobom sa zapojil do veľkého diela evanjelizácie, „aby zvestovali slávne skutky toho, ktorý ich z tmy povolal do predivného svetla.“ (1Pt 2,9) Cirkev je takto spoločenstvom hlásateľov Kristovho evanjelia. Evanjelizácia je zložitý proces, ktorý je náročné definovať. Pozostáva z mnohých zložiek: hlásanie Božieho slova, vydávanie svedectva, vstup do spoločenstva, prijímanie sviatostí, apoštolát. Tieto zložky procesu evanjelizácie sa vzájomne dopĺňajú a obohacujú. Nie je možné evanjelizovať len samotným ohlasovaním Božieho slova bez toho, že by aj sám hlásateľ evanjelia neprijal jeho posolstvo. „Nie je totiž možné, aby niekto prijal Božie slovo a uveril v Božie kráľovstvo a nestal by sa jeho svedkom a hlásateľom.“ (EN, 24)

      Hlavným zámerom, obsahom i cieľom evanjelizácie Cirkvi je vnútorne pretvárať ľudí a vytvárať z nich nové ľudstvo. Ide o vnútornú premenu zmýšľania a srdca, o obrátenie osobného a kolektívneho ľudského svedomia k životu podľa Kristovho evanjelia. Cieľom všetkej evanjelizácie je priviesť ľudí ku Kristovi, k participácii na jeho veľkonočnom tajomstve a tak im ponúknuť spásu a dopomôcť k nej. „Základom, stredom a zároveň vrcholom evanjelizácie a všetkého jej dynamického úsilia je táto jasná pravda: Ježiš Kristus, Syn Boží sa stal človekom, zomrel a vstal z mŕtvych. V ňom sa každému človekovi poskytuje možnosť spásy, ako dar Božej milosti a dobrotivosti.“ (EN, 27) Vážnou otázkou metódy a foriem evanjelizácie v dnešnom svete sa zaoberal pápež Pavol VI. v apoštolskej adhortácii Evangelii nuntiandi a vypočítava niektoré hlavné formy ohlasovania evanjelia v našej dobe. Za prvotnú a hlavnú formu Pavol VI. označuje vydávanie svedectva. „Pre Cirkev prvým evanjelizačným prostriedkom je svedectvo skutočne kresťanského života, v ktorom sa človek úplne oddá Bohu a pritom s neobmedzenou horlivosťou miluje svojho blížneho.“ (EN, 41)Ten istý pápež povedal: „Dnešný človek počúva radšej svedkov než učiteľov, a týchto počúva len vtedy, ak sú zároveň svedkami.“
      Vhodnou formou evanjelizácie, najmä pre laických kresťanov je osobný styk ľudí s ľuďmi a ich vzájomné a bezprostredné rozhovory o Ježišovi Kristovi a jeho evanjeliu. Aj sám Kristus používal tento osobný a bezprostredný styk s ľuďmi na ohlasovanie evanjelia. Podobne si počínali aj apoštoli, ako o tom svedčia Skutky apoštolov. Túto metódu, ako vždy aktuálnu a potrebnú, využívala Cirkev aj cez dejiny a odporúča ju aj v našich časoch. Táto forma evanjelizácie cez osobný styk a rozhovory sa v bohatej miere môže a má uplatňovať najmä v kresťanskej rodine a v jej najbližšom okolí.

      Práve v tomto mesiaci sa v Ríme bude konať Synoda biskupov o novej evanjelizácii, ktorú zvolal Svätý Otec Benedikt XVI. Prečo voláme evanjelizáciu „nová“? Nie je to hlásanie „nového učenia“, ale večne platného a nemeniteľného učenia. Evanjelizácia je tu už dve tisícročia, vďaka nej sme aj my kresťanmi. A predsa jej dávame názov „nová evanjelizácia“ so zreteľom na zmenené okolnosti súčasného sveta, ktoré znamenajú nové ohrozenia ľudstva, ale aj nové nádeje. „Novou“ má byť evanjelizácia aj v obnovenej horlivosti a používaním nových foriem, vhodných na oslovenie súčasného človeka.

      Modlitbou posvätného ruženca podporme toto významné podujatie Cirkvi, aby Duch Svätý prebudil novú misijnú vieru v každom z nás a urobil z nás „nových“ svedkov a šíriteľov Kristovho evanjelia. Nových pre novú radosť a nadšenie a pre novú vynaliezavosť lásky, ktorou sa budeme prihovárať ľuďom dnešného sveta. Udeľujem vám k tomu aj svoje apoštolské požehnanie.

+ otec biskup Štefan