Eucharistická viera

Drahí bratia a sestry!

Život z viery je nemysliteľný bez Eucharistie. Skôr by mohlo žiť ľud­ské telo bez krvi, ako kresťan bez Eu­charistie. Pre úzky zväzok viery kresťana s Eucharistiou môžeme oprávnene povedať, že naša viera je „eucha­ristickou vierou“. „V najsvätej­šej Eucharistii je všetko du­chovné dobro Cir­kvi, t.j. sám Kristus, náš veľkonočný Baránok a chlieb živý, ktorý skrze svoje telo, Du­chom svätým oživené a oživujúce, dáva ži­vot ľuďom, a tak ich po­zýva a podnecuje, aby spolu s ním obetovali samých seba, svoje práce a všetky stvorené veci. Eu­charistia sa preto javí ako pra­meň a vrchol všet­kého šírenia evanjelia...“ (PO, 5) Viera nič tak nepotre­buje, ako Eucha­ristiu. Potre­buje ju sláviť, prijímať a uc­tievať ustavičnou adoráciou.

1. Eucharistická viera na prvom mieste znamená veriť, že Eucharistia je Ježiš Kristus, živý a prítomný me­dzi nami v znaku chleba a vína. Ježiš Kristus je v Eucharistii blízko a blízky, akoby na dosah ruky. Tu sa ho mô­žeme akoby dotýkať, pravdaže len vie­rou, nie ru­kami. Tu ho môžeme vní­mať, tu mô­žeme s ním komunikovať a mať s ním spolo­čenstvo. Tu ho mô­žeme aj jesť, lebo prišiel ako Chlieb z neba. Tu ho môžeme zvelebo­vať, tu sa mu mô­žeme klaňať, tu mu smieme a mô­žeme bez prestania ďakovať.

Eucharistická viera znamená aj našu účasť na Kristovom diele vykúpenia, ktoré Pán Ježiš navždy sprítom­nil v Najsvätejšej Eucharistii. Pán Ježiš v eucharistickom znaku chleba a vína nám nesprí­tomnil len svoju osobu, ale do nej vložil aj celý svoj život v jeho trvaní a so všetkou svojou činnosťou. V Eucha­ristii máme prítomné celé tajomstvo Krista. Je tu prí­tomné ta­jomstvo vtelenia. Sviatosť oltárna je priam kon­tinuá­cia udalosti, ktorú Panna Mária prežila, keď prišiel k nej anjel a zves­toval jej, že bude Božou Matkou. V Eucharistii je sprítomnená aj posvätná doba jeho Na­za­retu, keď ako ro­botník žil v skrytosti a keď zveleboval Boha, svojho Otca ako muž práce. V Eu­charistii je všetka jeho ľud­ská činnosť, aj jeho práca, ktorou prispel k nášmu vy­kúpe­niu. Tu v Eu­charis­tii je prí­tomný Kristus robotník a muž činu. Tu je aj jeho pot a mozole na rukách. V Eucha­ristii sú sprí­tomnené aj jeho všetky modlitby, ktoré pred­nášal Otcovi v skry­tosti. Eucharistia je ak­ciou Kristovej mod­litby. Je v nej ten, „ktorý sedí po pravici Otca a usta­vične sa za nás prihovára.“ Ak sa spájame s Ježišom v Naj­svätej­šej Eucha­ristii, čo iné sa deje, ako to, že sa pri­dru­žujeme k jeho modlitbe a spolu s ním sa modlíme. Vyvrcho­ľuje to najmä na svätej omši, keď sa modlíme Otče náš. To sú jeho slová. A on sa ich modlí s nami, modlí sa ich v nás.

V Najsvätejšej Oltárnej sviatosti je prítomný aj verejný ži­vot Krista, jeho ohlasovanie. Eucharistia je učiaci Kris­tus. Je Slovo, ktoré sa stalo te­lom. Kto prichádza k tajom­stvu Eucha­ristie, vlastne akoby si sadol ku stolu a zhová­ral sa s Ježišom a počúval ho. Kris­tus v Eucharistii nás učí, na po­kračovanie nám dáva lek­cie Božieho zjavenia. A Eucharistia má čo pove­dať kresťanovi. To nie je nemý Kristus. On hovorí a hovorí k nášmu srdcu, len ho treba utíšiť, lebo v hluku ho nepoču­jeme. Hlas jeho Slova z Eu­charistie nejde cez uši, ale priamo zasahuje srdce. Započú­vajme sa do Kristovho hlasu v Eucha­ristii. O tomto hlase znejúcom z Eucharistie platia slová svä­tého Jána z kríža: „Otec vypovedal Slovo, a to je jeho Syn. On hovorí večne, vo večnom mlčaní, v ml­čaní ho aj duša počuje.“

V Eucharistii je aj Kristova agónia, jeho utrpenie, smrť na kríži, jeho pocho­vanie a jeho slávne zmŕtvych­vstanie. Najviac sa zdôraz­ňuje prítom­nosť Veľko­nočného tajomstva. Aj liturgia pod­čiarkuje a vyzdvihuje veľko­nočnú akciu Krista v Eucha­ristii. „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyzná­vame, kým neprídeš v sláve.“ Prav­daže, je treba zdô­raz­niť veľko­nočnosť Eu­charistie, aby sme v nej prežívali a vní­mali vyku­piteľ­skú činnosť, t.j. Krista, ktorý kladie život za nás, a ktorý kvôli nám a pre nás vstáva z mŕtvych. To všetko sa v Eucharistii deje. Naj­svä­tejšia Sviatosť je oživovaním a sprí­tomňovaním Veľko­noč­ného Kristovho tajomstva.

2. Eucharistickú vieru máme a ňou žijeme, keď sa pravidelne, najmä v nedeľu a sviatky, zúčastňujeme na svätej omši. Cirkev podľa Kristovho príkazu vo svätej omši ustavične slávi a zvestuje veľkonočné tajomstvo - jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Svätá omša, Posledná večera a obeta na kríži je jedna a tá istá Kristova obeta. Svätá omša je ustavičná obeta Pána Ježiša, v ktorej sa mocou Ducha Svätého sprítomňuje jeho smrť a zmŕt­vychvstanie. „Liturgia Eucharistie sa uskutočňuje podľa tej istej základnej štruktúry, aká sa zachovala po celé stáročia až po naše časy. Skladá sa z dvoch hlavných častí, ktoré tvoria jednotu: - liturgia Slova s čítaniami, homíliou a všeobecnými prosbami celého zhromaždenia; - eucharistická liturgia s obetovaním chleba a vína, s konsekračným vďakyvzdávaním a prijímaním. Liturgia Slova a eucharistická liturgia tvoria celok, „jediný bo­hoslužobný úkon." Stôl, prestretý na eucharistickú hostinu, je zároveň stolom Božieho slova i Pá­novho Tela." (KKC 1346)

Hlavným liturgom svätej omše je sám Kristus - Veľkňaz. Celá svätá omša je jeho dielom. On sa prihovára veriacim pri čítaní Svätého Písma. „Prítomný je vo svojom slove, lebo on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo."(SC, 7) Pán Ježiš je prítomný najmä v bohoslužbe obety. „Ten istý, čo raz obetoval sám seba na kríži, obetuje sa teraz prostred­níctvom kňazov." (SC, 7) Vo svätej omši pôsobí Kristus mocou svojho Ducha. Svätá omša je spoločný úkon Krista a Cirkvi - Hlavy a jeho tajom­ného Tela. Preto sa na slávení svätej omše okrem kňaza podieľajú aj ostatní veriaci. Kristus aj prostredníctvom nich uskutočňuje svoju kňazskú službu. Veriaci na svätej omši uplatňujú svoje kráľovské kňazstvo. Svätá omša sa má vždy sláviť za účasti veriacich, ktorí sú na nej spoluobetníkmi s Kristom.

3. Mať eucharistickú vieru pre kresťana znamená často prijímať Najsvätejšiu Eucharistiu. Prijímanie tela a krvi Pána Ježiša je neoddeliteľnou súčasťou každej svätej omše. Kristus ustanovil svätú omšu ako obetnú hos­tinu. Eucharistiu nám Kristus daroval hlavne preto, aby bola naším duchovným pokrmom a nápojom. Výslovne o tom hovoril: „Moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba ..." (Jn 6, 55 - 58) O nevyhnutnosti svätého prijímania pre náš kresťanský život povedal Pán Ježiš tieto slová: „Veru, veru hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, ne­budete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, nebude mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň." (Jn 6, 53 - 55)

Eucharistické prijímanie nás nevýslovne obohacuje. Veď pri svätom prijímaní nám Kristus dáva sám seba a ovocie svojho vykúpenia. Pri svä­tom prijímaní nám akoby vdychuje Ducha Svätého ako Dych nového života. Vyjadruje to eucharistická modlitba: „...všetkých, ktorí sa živíme telom a krvou tvojho Syna, naplň Duchom Svätým..." Hlavným ovocím svätého prijímania je rozmnoženie Božieho života v nás. Rozvíjajú a upevňujú sa aj naše duchovné schopnosti: vzrastá viera, upevňuje sa nádej a rozmnožuje sa láska. Eucharistia nás osobitne posilňuje v láske k Bohu a ku všetkým ľuďom. Čím viac ju prijímame, tým sme schopnejší milovať.             

Eucharistiu nazývame sviatosť jednoty. Účinkom svätého prijímania je, že sa zjednocujeme s Kristom a so všetkými veriacimi. V uznesení Koncilu sa o tom hovorí: „(Veriaci) nasýtení pri svätom prijímaní Kristovým telom konkrétnym spôsobom prejavujú jednotu ľudu Božieho, ktorú táto Prevelebná sviatosť vhodne naznačuje a podivne uskutočňuje." (LG, 11)

Veľkým dobrodením svätého prijímania je, že nás pripodobňuje Kristovi a pretvára na lepších kresťanov. V uznesení Koncilu čítame: „Veď účasť na Tele Kristovom a jeho Krvi spôsobuje, že sa stávame tým, čo prijí­mame." (LG, 26) Táto naša postupná premena a duchovné dozrie­vanie závisí od našej spolupráce s Kristom, ktorého prijímame. Treba si vždy pamätať, že pri svätom prijímaní sa neuskutočňuje iba darovanie sa Krista človekovi, ale aj darovanie sa človeka Kristovi.

Ďalším dobrodením Eucharistie je, že nám zaručuje slávne vzkriese­nie. Sväté prijímanie pri oltári predob­razuje nebeskú hostinu. Je akoby preddavkom a zálohou večného šťastia. Pri ňom už tu na zemi okusu­jeme, čo nám pripravila Božia láska v nebi. Preto ovocím svätého prijí­mania je nevýslovná radosť a útecha v duši.

Sväté prijímanie nám účinne pomáha v boji proti hriechu. Je liekom duše, lebo nás uzdravuje z hriešnosti. Odpúšťa nám všedné hriechy a znižuje náklonnosť na zlé. Dáva nám posilu, aby sme sa mohli hriechu vyvaro­vať a v pokušení zvíťaziť. Z Eucharistie čerpali odvahu mučeníci a kresťania všetkých čias sa ňou posilňovali na ceste za Kristom. Eucharis­tia je chlieb pútnikov do nebeskej vlasti.

4. K úplnosti eucharistickej viery patrí adorácia - poklona. „Keďže v Oltárnej sviatosti je prítomný sám Kristus, máme ho uctievať klaňaním. Návšteva Najsvätejšej sviatosti je dôkazom vďačnosti, znakom lásky a povinnej úcty voči nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi." (KKC, 1418) Pri verejnej liturgickej adorácii Najsvätejšej Eucha­ristii sa používa zvláštna nádoba, ktorú menujeme monštran­cia alebo ostenzórium. Obyčajne je umelecky stvárnená v podobe slnka. Je to veľavravná symbolika. Naznačuje, že z Eucharistie, sťaby zo slnka, vyžaruje mi­losť na tých, čo sa jej klaňajú a ju uctievajú. Z Eu­charistie naozaj vyža­ruje svätosť samého Krista a po­sväcuje tých, čo k nemu pri­chádzajú. Pri adorácii absorbujeme svätosť asi tak, ako na nás pôsobia slnečné lúče, keď sa zdržujeme na slnku. Každé vystavenie sa žiareniu svätosti, čo vyžaruje Eucharistia, nás zošľachťuje a vnútorne posväcuje.

Eucharistii ako živému a najsvätejšiemu Bohu me­dzi nami patrí naša poklona, ktorú preží­vame a vykoná­vame aj úko­nom tela. Keď prichá­dzame do kostola a klaniame sa Ježišovi, zohý­bame kolená pred ním v Eucha­ristii. Poklonu musíme chápať aj v šir­šom zmysle ako náš stály postoj k Oltárnej sviatosti, ako usta­vičný úkon nášho srdca. To je tá po­klona v duchu a v pravde, ktorou spon­tánne vždy rea­gujeme na vedomie Kristovej prí­tomnosti. Kedykoľvek pomyslíme na Eucha­ristiu, kdekoľvek sa nachádzame, aj mimo kos­tola, v práci, v škole, alebo kdekoľvek inde na ulici, vždy v duchu konáme úkon poklony.

Návštevy pri svätostánku sú samozrejmosťou pre tých, čo sa chcú stať svätými. Návštevu svia­tos­tného Krista spájame s duchovným svätým prijíma­ním. To je túžba po Kristovi v nebeskom Chlebe, podľa slov svä­tého Augustína: „Ver a prijímal si!“ Kresťania sú stáli adorátori, čo ustavične vykonávajú poklonu Oltárnej sviatosti. Je to jedno z našich veľkých privilégií: prežívať život v blíz­kosti Eucharistie a sa jej klaňať. Ne­objavil cestu k svätosti ten, kto z nás nepochopil a nespoznal dobro adorácie.

O niekoľko dní budeme oslavovať príchod Božieho Syna na túto zem na vianočné sviatky. Je to veľavravné znamenie, že sa Pán Ježiš narodil práve v Betleheme, v Dome chleba. Celú Cirkev premenil na „Betlehem“ – dom Chleba – na dom Eucharistie. Už teraz vám všetkým žičím hlboké a radostné prežívanie sviatkov Narode­nia Pána v sústredení mysle a srdca na Ježiša v Najsvätejšej Eucharistii. Žehnám všetky vaše rodiny a pozývam vás všetkých k vianočnému eucharistickému stolu.

Zdroj: http://dieceza.kapitula.sk/?g=7&ext=11&val=216