Vrcholný stredovek priniesol veľké spoločenské zmeny. Rozvoj miest, remesiel a obchodu prispel k vzniku novej spoločenskej triedy, ktorá sa trocha nepresne nazýva meštianstvo. Nová spoločenská skupina stále viac zasahovala do verejného života a neostala bez vplyvu ani na Cirkev. Kým predtým ovplyvňovalo cirkevný život takmer výlučne duchovenstvo a mocipáni, vo vrcholnom stredoveku sa o cirkevné problémy a ich riešenie začali zaujímať i širšie ľudové vrstvy. Vznikli tak rozličné reformné hnutia, z ktorých sa viaceré rozišli s Cirkvou, ako napr. bogomili na Balkáne, valdénski v severnom Taliansku, "lyonskí chudobní" a albigenci (katari) vo Francúzsku. 
V takejto situácii vzniklo v Cirkvi významné reformné hnutie, ktoré spájalo vernosť evanjeliovým ideálom s vernosťou Cirkvi. Inšpirátorom tohto hnutia sa stal syn assiského mešťana, známy v dejinách ako svätý František Assiský. 
Sv. František Assiský pochádzal zo stredotalianskeho mesta Assisi. Tam sa narodil roku 1181 alebo 1182. Jeho otec sa nazýval Pietro Bernardone a mal prosperujúci obchod s plátnom. Jeho matka sa volala Jana, prezývaná "Pika", a aj svojmu synovi, ktorý sa narodil v otcovej neprítomnosti, dala meno Ján. Otec však nazýval svojho prvorodeného Františkom a toto meno mu napokon ostalo. Vtedajšia rečová podoba mena František znamenala doslovne "Francúz" (aj francúzsky) a prezrádzala otcovu náklonnosť k Francúzsku, s ktorým Pietro Bernardone udržiaval živé obchodné styky. Niektorí životopisci pripisujú Františkovej matke francúzsky pôvod (z Provensálska), čo by ešte ľahšie vysvetlilo chlapcovo meno i jeho mladícku záľubu v juhofrancúzskych rytierskych spevoch. 
Okrem Františka mali manželia Bernardonovci ešte aspoň jedno dieťa, a to chlapca, ktorý sa volal Angelo. 
V detstve získal František základné vzdelanie v miestnej farskej škole. Podučil sa trocha i provensálsku francúzštinu. Otec sa usiloval vychovať zo syna dobrého obchodníka a čiastočne sa mu to darilo. František sa ukazoval ako schopný obchodník. No na rozdiel od otca nevedel odkladať peniaze. Jeho prirodzená dobrosrdečnosť a romantická povaha ho zvádzali k márnotratnej štedrosti, či už dával peniaze žobrákom, alebo ich míňal pri zábavách s rovesníkmi. 
Keď mal František 20 rokov (r. 1202), vypukla medzi mestami Perugia a Assisi vojna. František sa s mladíckym nadšením zúčastnil na bojoch. Ale Assisania prehrali a mladý Bernardone sa dostal do zajatia. Po roku ho prepustili ťažko chorého a sklamaného na slobodu. Keď doma vyzdravel, začal objavovať hlbší zmysel sveta a života. No túžba po vojenskom hrdinstve ho neopustila, ale viedla ho roku 1204 alebo na jar 1205 na juh do Apúlie. No František nezašiel ďaleko. Počas zastávky pri meste Spolete mal tajomný sen, v ktorom videl kaštieľ plný zbraní a rytierskych erbov. Pritom počul výzvu, či nechce slúžiť radšej pánovi ako jeho poddanému. František celkom nechápal tieto tajomné slová, ale na každý prípad skoncoval s myšlienkou bojovať hmotnými zbraňami. Vrátil sa do Assisi, kde v opustenom poľnom kostolíku sv. Damiána zažil videnie, ktoré dalo jeho životu nový smer. Prihovoril sa mu z oltárneho kríža ukrižovaný Kristus:"František, oprav mi kostol! Veď vidíš, že sa celkom rozpadáva!" 
Mladý Bernardone bral Ježišovu výzvu doslovne a dal sa čistiť a opravovať kostolík, ako vedel. Táto práca sa stala predobrazom jeho neskoršej účasti na obnove Cirkvi. V latinčine a taliančine je totiž pre kostol a Cirkev to isté slovo: ecclesia, la chiesa. Preto Kristova naliehavá prosba sa vzťahovala na Cirkev, hoci v prvej chvíli sa zdalo, že sa týka opusteného kostolíka. 
František sa rozišiel s minulosťou v marci alebo v apríli roku 1206. Veľmi sa ho totiž dotýkala bieda chudobných, a preto im veľkodušne rozdával z otcovho majetku. Vtedy sa obchodník Pietro Bernardone rozhodol, že vydedí svojho čudného syna. Ich posledné stretnutie sa odohralo na verejnosti, v prítomnosti assiského biskupa. František sa odhodlal k radikálnemu gestu: celkom sa vyzliekol, šaty hodil otcovi a vyhlásil, že odteraz má už iba Otca, ktorý je na nebesiach. Biskup prikryl Františka svojím plášťom. Tým nielen zakryl jeho nahotu, ale vzal ho pod ochranu ako verejného kajúcnika a človeka zasväteného Bohu. 
Prostriedkom dosiahnuť čo najúplnejšie spojenie s Bohom a zároveň byť jeho užitočným nástrojom v službe iných sa stala Františkovi chudoba. Sám ju úctivo nazýval "pani Chudoba". Dokonalá evanjeliová chudoba ho voviedla do celkom nového sveta. Kým človek, ktorý je pripútaný k hmotnému svetu, hodnotí veci podľa toho, ako sú mu užitočné, František v slobode Božieho dieťaťa zistil, že každá vec má hodnotu sama osebe. Tým objavil bohatstvo stvoreného sveta, úprimne ho obdivoval a tešil sa mu. 
Spočiatku nemal František nijaký určitý program. Dva roky žil ako potulný mních. Venoval sa modlitbe, slúžil chudobným a opatroval tri opustené kostoly okolo Assisi. Boli to svätyne sv. Damiána, sv. Petra a Anjelskej Panny Márie. Najmä posledný spomenutý kostol, nazývaný aj kostolík Porciunkuly, prirástol Františkovi k srdcu a stal sa kolískou ním založenej rehole. Tam sa assiský Poverello (Chudáčik) , ako ho nazývali, pri počutí evanjelia o rozoslaní apoštolov rozhodol, že bude nasledovať Kristových učeníkov: bez akýchkoľvek hmotných prostriedkov poputuje svetom a bude ohlasovať Božie kráľovstvo. 
Začal kázať v Assisi. Bolo to na jar 1208. Jeho jednoduché, ale oduševnené slová zapôsobili, a to tak, že už po prvých kázňach sa niektorí poslucháči rozhodli pripojiť k nemu. Medzi prvými bol bohatý obchodník Bernardo da Quintavalle, právnik Pietro Cattani a Brat Egídius. Keď ich bolo dvanásť, utvorili prvé spoločenstvo "Assiských hlásateľov pokánia" alebo "menších bratov". Ich útulkom bola chatrč, kde ich František po celý rok pripravoval na povolanie chudobných putujúcich kazateľov. Potom ich poslal na prvú apoštolskú cestu, na ktorej sa zúčastnil aj on. Po návrate zostavil z evanjeliových textov akési prvé pravidlá nového spoločenstva, ktoré roku 1209 alebo 1210 ústne schválil pápež Inocent III. Tak vznikol nový rád Menších bratov, po latinsky Ordo Fratrum Minorum, skratka OFM. Niekedy v tom čase alebo krátko po tom prijal František diakonské svätenie. Z poníženosti a z úcty ku kňazstvu nechcel byť kňazom, ale ostal diakonom po celý život. 
Pätnásť rokov, ktoré nasledovali po prvom schválení rehole Menších bratov, bolo naplnených starostlivosťou o rozrastajúce sa spoločenstvo a apoštolátom. 
Vo svojej reholi musel František neraz zápasiť o zachovanie ideálu absolútnej chudoby a jednoduchosti, ktorý sa mnohým zdal neudržateľný. Veľkou potechou preňho bol roku 1212 vznik ženskej vetvy rehole (klarisky), v ktorej spoluzakladateľka Klára z Assisi bola vzorom evanjeliovej chudoby nielen pre svoje spoločníčky, ale aj pre mužských členov rádu. 
František mal pôvodne veľké výhrady proti budovaniu pevných a hmotne zaistených kláštorov, ako aj proti veľkým štúdiám a cirkevným hodnostiam vrátane kňazstva. Všetky tieto veci si v Cirkvi vážil, ale bál sa, že medzi Menšími bratmi oslabia ideál chudoby a poníženej jednoduchosti. A práve tieto ideály potrebovala Cirkev tak na vnútornú obnovu, ako aj na účinný apoštolát. František musel napokon pristúpiť na isté kompromisy, ktorým sa nedalo vyhnúť. Ale ďalšie dejiny rehole potvrdili, že Poverellove obavy boli odôvodnené. 
Veľmi účinný sa ukázal Františkov apoštolát, ktorý pozostával z príkladu dôsledne prežívaného evanjelia a z kázania. Obsahom jeho kázania bol Pokoj a dobro (lat. Pax et bonum) , čo ohlasoval všetkým spoločenským triedam bez rozdielu. A jeho výzvy na pokánie a duchovnú obnovu sa naozaj stretli s porozumením všetkých, od jednoduchých ľudí až po univerzitných profesorov. 
Túžba získať nesmrteľné duše pre Krista viedla Františka k misijným cestám mimo Talianska. V rokoch 1212-1214 sa vydal na apoštolské cesty do Palestíny a do Maroka. No ani jeden z týchto cieľov sa mu nepodarilo dosiahnuť: raz pre morskú búrku, inokedy pre chorobu. Medzitým počet bratov stále rástol, takže v rokoch 1217-19 mohol poslať viacej skupín do rozličných krajín Európy. Jemu samému sa konečne v rokoch 1219-20 podarilo dôjsť do Svätej zeme, Sýrie a Egypta, kde kázal priamo pred sultánom Al-Malik al-Kamilom. Sultán ho prijal zdvorilo, ale viac František nedosiahol. No napriek tomu sa Františkovou iniciatívou začala nová misionárska éra Cirkvi, ktorá napokon prekonala mohamedánske obkľúčenie kresťanstva. Pravda, viacerí zaplatili za misionársku horlivosť životom. Tak už 16. januára 1220 v Maroku mohamedáni zabili päť františkánskych misionárov. Ich smrť však nezastrašila ďalších hlásateľov evanjelia, ba naopak, viedla k väčšiemu misionárskemu nadšeniu. 
Po návrate z Blízkeho východu sa František viac venoval vnútornej disciplíne rehole a vypracovaniu jej definitívnej ústavy. Vedenie rádu pritom zveril svojim vikárom Petrovi Cattanimu a Bratovi Eliášovi. Františkom vypracované rehoľné stanovy sa zachovali v dvoch podobách. Prvé, obsiahlejšie (Regula I.), sú z roku 1221. Druhé (Regula II. - bullata) sú trocha skrátené a stali sa definitívnou konštitúciou Menších bratov. V novembri 1223 ich schválil pápež Honorius III. 
Roku 1221 rozšíril František rehoľu Menších bratov o ustanovizeň, ktorá znamenala významnú novotu v Cirkvi. Bol to tzv. Tretí rád, v ktorom sa združovali laickí mužova a ženy, čo chceli v občianskom živote uskutočňovať Františkove evanjeliové ideály. Zároveň mali účasť na duchovných dobrách Menších bratov. Netreba zdôrazňovať význam Tretieho rádu pre vnútornú obnovu Cirkvi, ktorá tak zasahovala do všetkých vrstiev kresťanskej spoločnosti. Z Tretieho rádu sv. Františka vyšli mnohí laickí apoštoli a mnohí svätí, medzi ktorými nechýbali ani členovia panovníckych rodín.(napr. sv. Ľudovít Francúzsky a azda aj sv. Alžbeta Durínska). 
Ako sme už naznačili, na rozdiel od sektárskych reformných hnutí František miloval Cirkev a vážil si jej ustanovizne. Podriaďoval sa vo všetkom cirkevnej hierarchii, ctil si kňazský stav a vážil si teológov, ktorí sa zaoberali Božím slovom. Ale bol by najradšej, keby sa Menší bratia osobne nezaujímali o tieto veci, aby tak nielen názvom, ale aj životom ostali menšími, poníženými bratmi všetkých. No napokon súhlasil so zavedením teologických štúdií v reholi. Prvé rádové učilište teológie vzniklo v Bologni v rokoch 1223-24. Za prvého profesora určil František jedného zo svojich najlepších duchovných synov - sv. Antona Paduánskeho. 
Starosti a nedorozumenia, ktoré sú sprievodným javom aj tých najlepších ľudských podujatí, neoslabili Františkove úprimné prežívanie evanjelia a jeho spojenie s Bohom. Svedčia o tom niektoré epizódy z posledných rokov jeho života. Tak vo vianočnej noci 1223 spolu s viacerými priateľmi prežíval zvláštnym spôsobom na vrchu Greccio tajomstvo Kristovho narodenia. Jaskyňa, živé zvieratá a jednoduchí veriaci ľudia vytvárali scénu, ktorá bola veľmi blízka betlehemskej. A táto udalosť sa napokon stala aj základom pekného kresťanského zvyku stavať si cez vianočné sviatky v rodine - alebo niekde i na verejných priestranstvách -betlehem . 
Okrem tajomstva Kristovho narodenia pútalo Františka už od čias jeho obrátenia tajomstvo Kristovho utrpenia a jeho smrti na kríži. Podobne ako vianočný betlehem vznikla z františkánskej špirituality aj pobožnosť Krížovej cesty . No sám František mal účasť na Kristovom utrpení ešte iným spôsobom. 
Bolo to v septembri roku 1224 za jeho pôstu pred sviatkom sv. Michala. František sa utiahol do samoty na hore Verna neďaleko Arezza. Tam sa postil, rozjímal a usiloval sa čím užšie spojiť s trpiacim Vykupiteľom. Tu sa mu ráno 14. septembra, na sviatok Povýšenia sv. Kríža, zjavil ukrižovaný Kristus v podobe okrídleného serafína a vtlačil mu do tela znaky svojich rán - stigmy. Bol to prvý známy prípad stigiem v dejinách Cirkvi. Krvavé znaky Kristovho utrpenia boli viditeľné na Františkových rukách, nohách a boku tak za jeho života, ako aj po jeho smrti. Keďže boli mnohorako overené a nebolo možné o nich rozumovo pochybovať, Cirkev im čoskoro po Františkovej smrti dala miesto aj v liturgickej úcte. 
Zo samoty "la Verna" sa František vrátil premenený mimoriadnym mystickým zážitkom. No zvláštne milosti ho neušetrili od stále vzrastajúcich telesných bolestí. K utrpeniu stigiem sa pripájali zosilnené bolesti žalúdka, pečene a postupujúca očná choroba, ktorú nezastavili ani drastické zásahy, aké praktizovali vtedajší lekári. Bolo vidieť, že František sa blíži k vrcholu svojej životnej Kalvárie. Napriek tomu sa chcel znova vybrať na apoštolské cesty, ale jeho telesné sily mu to už nedovolili. Preto sa sústredil na povzbudzovanie spolubratov a všetkých ľudí, s ktorými sa mohol nejako dostať do styku. Z tých čias pochádzajú jeho listy"všetkým veriacim" a "správcom národov", v ktorých ich povzbudzuje, aby zachovávali Pánove slová, aby podporovali spravodlivosť a aby pestovali úctu k Eucharistii. Už takmer slepý zostavil v Assisi na prelome rokov 1224 a 1225 známu prekrásnu Pieseň brata Slnka , v ktorej dobrorečí Bohu za všetky stvorenia a vyzdvihuje ich užitočnosť a krásu (v slovenčine v preklade básnika Svetloslava Veigla). 
V lete 1226 sa František vrátil zo svojej poslednej cesty do Assisi. Bolo vidieť, že je na konci síl. Jeho spolurodáci sa mu usilovali prejaviť čo najväčšiu pozornosť a lásku. Assiský biskup ho ubytoval vo svojom paláci. Tam diktoval František spolubratom svoj testament. Na konci septembra sa dal preniesť do milovanej Porciunkuly. Tam si dal čítať evanjeliové state o Kristovom utrpení. Bratom venoval ešte posledné napomenutia a požehnania. Napokon so spevom vítal svoju poslednú "sestru" - telesnú smrť. Zomrel v sobotu 3. októbra večer tak, ako si želal, vyzlečený na holej zemi, aby sa čo najväčšmi pripodobnil zomierajúcemu Spasiteľovi. 
Františka slávnostne pochovali 4. októbra v kostole sv. Juraja v Assisi. Celú noc predtým sa okolo jeho tela zhromažďovali veriaci z jeho rodného mesta a okolia. Rýchlo pribehli i mestské stráže, aby ochránili mŕtveho Poverella a Porciunkulu pred priveľmi horlivými ctiteľmi. 
Pre nezvyčajne živú úctu, prejavovanú zomretému zakladateľovi Menších bratov, a pre množstvo divov, ktoré sa diali na jeho príhovor, pápež Gregor IX. ho vyhlásil za svätého už dva roky po smrti. 0 ďalšie dva roky neskôr stála už v Assisi nová bazilika zasvätená svätému Františkovi. Do nej preniesli i jeho telesné pozostatky. 
Ďalšia nepretržitá úcta assiského Poverella svedčí o tom, že išlo o ozaj mimoriadnu osobnosť. Každý svätý má svojich ctiteľov, ale aj odporcov. No o sv. Františkovi Assiskom sa hovorí, že nikdy nemal a doteraz nemá nepriateľov: nie všetci ho chápu, ale všetci, dokonca aj mnohí nekatolíci, ho milujú.

* * * * * * *

Po smrti sv. Františka Assiského sa rozrástol počet nielen jeho ctiteľov, ale aj nasledovníkov. Mužská vetva rehole Menších bratov, nazývaná podľa zakladateľa františkáni, dosiahla ku koncu 13. storočia už do 40 000 členov. Mnohí z nich pôsobili ako misionári v nekresťanských krajinách, dokonca až v Mongolsku a Číne. 
Prostredníctvom významného magistra parížskej univerzity Alexandra Halského, ktorý sa stal františkánom, Menší bratia sa uchytili aj v tomto stredisku kresťanskej vedy a po niekoľko generácií hrali na parížskej univerzite dôležitú úlohu. Najznámejšími predstaviteľmi františkánskej teologickej vedy boli sv. Bonaventúra a Ján Duns Scotus. Na rozdiel od dominikánov, ktorí sa opierali o Aristotelovu filozofiu, františkáni vychádzali viac z Platónovej filozofickej náuky, či už priamo alebo cez sv. Augustína. 
Veľká rehoľná rodina Menších bratov časom prežívala vnútorné napätia, ktoré sa sústreďovali najmä na otázku zachovávania chudoby. Podľa stupňa tohto zachovávania, čiže observancie, sa v 16. stor. Menší bratia rozdelili na tri autonómne celky. Od menej prísnych konventuálov, ktorých poznáme pod menom minoriti, sa roku 1517 oddelili prísnejší nekonventuáli, čiže observanti, a napokon roku 1528 vznikla ešte prísnejšia vetva kapucínov. Najznámejší a najpočetnejší sú nekonventuáli, známi aj pod menom hnedí františkáni. 
Popri mužských vetvách sa rozšíril aj druhý, čiže ženský rád sv. Františka, nazývaný podľa zakladateľky klarisky. Keďže klarisky žili uzavretým kláštorným životom, nedosiahli taký počet ako apoštolsky činní Menší bratia. No ostali obdivuhodne verné pôvodným ideálom sv. Františka a svojou duchovnosťou sa stali požehnaním pre celú Cirkev. 
Prirodzene, najpočetnejší je Tretí rád sv. Františka, ktorý združuje laických veriacich. V priebehu storočí sa v rámci Tretieho rádu vyvinulo mnoho mužských a najmä ženských rehoľných spoločenstiev, ktoré sa hlásia k duchovnému dedičstvu sv. Františka. U nás boli známe a pekne pôsobili Školské sestry sv. Františka, ktoré majú rehoľné domy aj v Spojených štátoch amerických. 
Ako zaujímavosť možno dodať, že životný príklad a ideály sv. Františka našli nasledovníkov aj v anglikánskej cirkvi a medzi škandinávskymi protestantmi, kde vznikli františkánske spoločenstvá podobné katolíckym rehoľným komunitám. 
Rehoľa Menších bratov mala bohaté dejiny aj na Slovensku. Prvý františkánsky kláštor vznikol roku 1238 v Trnave, ďalší o desať rokov v Nitre a roku 1297 v Bratislave. Postupne vzrástol počet františkánskych domov na Slovensku na vyše dvadsať. Františkáni pôsobili u nás poväčšine ako ľudoví kazatelia, ale urobili veľa aj na kultúrnom poli, najmä ako literáti (Ján Abrahámffy, Hugolín Gavlovič, v našom období Rudolf Dilong, Svetloslav Veigl. ..) a hudobní skladatelia (František Vogler, Edmund Pascha, Pantaleón Roškovský a i.).